Spomienky na mojich 68 olympijských dní
V roku 2016 bude 60. výročie konania LOH v austrálskom Melbourne. Vodácky klub Tatran Karlova Ves – Bratislava mal v československej olympijskej výprave dvoch členov – kajakára Ladislava Čepčianskeho a bývalého kanoistu päťbojára Vlada Černého.
Predseda klubu Juraj Kadnár ma požiadal, aby som pre našu klubovú webovú stránku napísal niečo, čo mi z olympiády a cesty zostalo v pamäti a čo by bolo zaujímavé aj po toľkých rokoch. Najmä z cesty našej výpravy. Na vojne ma učili, že rozkaz predstaveného je pre podriadeného zákonom, ktorý vykoná.... Tak píšem. Pekne po poriadku. Od začiatku

Moje detsvo bolo o trávení voľného času v lodenici, ktoré sa plynule prenieslo do pravidelného športovania pod vedením Otta Raisa.
Otto v tom čase viedol skupinu prípravky. Ďalšími mojimi trénermi v našej lodenici boli Emil Vranka, Janka Beňušová, môj otec a Roman Buček.

Toto nádherné bezstarostné obdobie sa skončilo spojením môjho mena s Róbertom Erbanom na jar v roku 1988. S Robom sme začali jazdiť K2 a hneď sa nám podarilo povyhrávať všetko čo sa dalo doma aj v zahraničí.

V roku 1989 sme štartovali na juniorských MS v Kanade. O rok neskôr v roku 1990 sme štartovali na seniorských MS Kodaň v maratóne ako juniori, kde sme získali krásne 7. miesto na trati dlhej viac ako 43 km.

V roku 1991 sme sa zúčastnili MS v Paríži, boli to naše prvé majstrovstvá sveta v seniorskej kategórii na krátkych tratiach. Pocity boli naozaj vynikajúce, pretože sme mali dobre natrénované a umiestnenia, ktoré sa nám podarili boli ozaj pekné, K2 10 000m 3. miesto a na K2 500m 7. miesto.

Na ďalšej farebnej fotografii je spolu s nami Pavel Blaho. Fotka je zo sústredenia v Mexiku pred olympiádou v Barcelone 1992. Paľko nás viedol niekoľko rokov s prestávkami a zážitkov s ním bolo naozaj veľmi veľa. Na olympijskej regate v Barcelone 1992 sme skončili na nepopulárnom 4. mieste na K4 1000m spolu s Jozefom Turzom a Attilom Szabom a Róbertom Erbanom.

Juraj Kadnár

Minulý rok sa naši reprezentanti zúčastnili aj na Veľkej cene Sparty
v Prahe.

Domov nešli s prázdnymi rukami 😉 okrem vecných cien a medailí si so sebou odniesli aj zopár skvelých zážitkov 🙂

Patrícia Skovajsová

Vznik novej lodenice v pohnutom roku 1989 na pôde UK v areáli Tatranu, ako prvej, novopostavenej na pozemku po II. svetovej vojne v Bratislave.

Pre ľahšie pochopenie celého príbehu sa musíme vrátiť do roku 1964, kedy postavil Čepčiansky malú lodeničku pre VŠE, ako trvalé provizórium v rohu pozemku, kde teraz stojí lodenica Farmácie. Bola to nízka drevená búda s podlahou z udupanej hliny a pohľadom von cez škáry stien o rozmeroch 6 x 9 m. Tam prebiehala výučba študetov-vodákov ekonómov dlhé roky.
Prišlo obdobie presťahovania lodí, pádiel a celého vybavenia VŠE do objektu vo Virte.  Lodenička osirela a navštevoval ju len jeden z učiteľov, ktorý občas chytal ryby. Kamarátsky som dohodol s vedúcim katedry TV VŠE prepis-prevod majetku v rámci rezortu školstva z VŠE na FaF UK.

Na FaF sme začali uvažovať o možnom zlepšení podmienok používania lodeničky. Bol to rok 1988. Urobiť podlahu, zatesniť a zatepliť steny, nejaké vykurovanie, najnutnejšie zariadenie atď. Naše tajné sny sa zastavili na maximálnej sume investícií 50.000 Kčs. Nebolo to málo! A tak sme sa s tajomníkom fakulty dali do práce. Privolali sme pracovníka investičného oddelenia univerzity do lodeničky na prehliadku ostatných vysokoškolských lodeníc, kde to mali oveľa lepšie ako my. Ani jedna nestála na zemi, boli to plávajúce, vykotvené staré lode. Stále sme mali obavy vysloviť ako požiadavku tú sumu... Na otázku pani inžinierky z investičného, že koľko potrebujeme na renováciu lodeničky som opakovane odpovedal, že no koľko dáte. Nešlo mi povedať od strachu, že nás pošle do hája, inak. To asi dohrialo pani inžinierku z investičného a rázne povedala; pán Stowasser, vy ste darovali môjmu synovi nové pretekárske pádlo, čo si vážim, ale i napriek tomu  vám hovorím, že maximálne môžete dostať 2 milióny a nič viac! Ani na 5 sekúnd som nestratil glanc a ihneď som odpovedal, že to nebude viac ako 1,9 milióna. Neviete si predstaviť, čo som prežíval. No, bolo to šokujúce a zároveň mrazivé, ako to preinvestovať? Nadišla fáza o ktorej som vôbec nič nevedel a preto som sa jej nebál.

“V živote je veľmi dôležité mať dobrých kamarátov, no a ja som to šťastie mal”.

Posledný krok - kolaudácia.

Vzhľadom k mojej nevedomosti o stavbárskych zvyklostiach, som na pokyn staviteľa pripravil klubovňu na tento dôležitý akt skromne, len jeden stôl a čakal som na účastníkov. Bol to začiatok februára 1992, vonku 8 st. pod nulou a vietor. Za univerzitu a staviteľa som tam bol sám, že staviteľ a ivestičné prídu neskôr. Účastníci kolaudácie sa trúsili po jednom a keď nič nedostali, en moje slová, tak odišli a že vyjadrenie pošlú poštou. Chýbal mi len požiarny technik a toho som náhodou objavil vonku skrehnutého a naštvaného za plotom. Chodil okolo a nevedel to nájsť. Okamžite vykrikoval, že všetko je zlé a s ničím nesúhlasí! Fojer dvere sú nanič, hydrant je blbosť atď. Po 20-tich minútach nás už ľutoval a keď zistil, že nič nedostane povedal, že no čo s vami? Odišiel ako ostatní s tým, že súhlas pošle. Až potom prifrčali naši autom a boli v šoku, že takú kolaudáciu ešte nezažili.

Na mieste terajšieho asfaltového ihriska bol detský bazén, ktorý sa používal v zime ako saunový a mrazy ho tak zlikvidovali, že veľmi tiekol. Rozhodnutím výboru Tatranu sme ho v rámci stavby pretvorili na betónovú plochu. O geodetické zameranie plochy sa postaral geodet Tomáš Dinka a o asfaltový povrch Ivan Hargaš. Basketbalové konštrukcie a laminátové dosky s košmi zabezpečil Jožo Stowasser. Táto plocha je doteraz využívaná veľmi často.
Postavenie lodenice Farmácie a presťahovanie vodáckeho materiálu do nej  prinieslo pre Tatran uvoľnenie priestorov kolkárne, kde sa vytvorili terajšie šatne a posilňovňa. K dobru,  ako bomus zostala aj sprcháreň.

K “80–tke” Tatranu
Január 2015
Jožo Stowasser