Vznik novej lodenice v pohnutom roku 1989

Pre ľahšie pochopenie celého príbehu sa musíme vrátiť do roku 1964, kedy postavil Čepčiansky malú lodeničku pre VŠE, ako trvalé provizórium v rohu pozemku, kde teraz stojí lodenica Farmácie. Bola to nízka drevená búda s podlahou z udupanej hliny a pohľadom von cez škáry stien o rozmeroch 6 x 9 m. Tam prebiehala výučba študetov-vodákov ekonómov dlhé roky. Prišlo obdobie presťahovania lodí, pádiel a celého vybavenia VŠE do objektu vo Virte.  Lodenička osirela a navštevoval ju len jeden z učiteľov, ktorý občas chytal ryby. Kamarátsky som dohodol s vedúcim katedry TV VŠE prepis-prevod majetku v rámci rezortu školstva z VŠE na FaF UK.

Vznik novej lodenice v pohnutom roku 1989 na pôde UK v areáli Tatranu, ako prvej, novopostavenej na pozemku po II. svetovej vojne v Bratislave.

Na FaF sme začali uvažovať o možnom zlepšení podmienok používania lodeničky. Bol to rok 1988. Urobiť podlahu, zatesniť a zatepliť steny, nejaké vykurovanie, najnutnejšie zariadenie atď. Naše tajné sny sa zastavili na maximálnej sume investícií 50.000 Kčs. Nebolo to málo! A tak sme sa s tajomníkom fakulty dali do práce. Privolali sme pracovníka investičného oddelenia univerzity do lodeničky na prehliadku ostatných vysokoškolských lodeníc, kde to mali oveľa lepšie ako my. Ani jedna nestála na zemi, boli to plávajúce, vykotvené staré lode. Stále sme mali obavy vysloviť ako požiadavku tú sumu… Na otázku pani inžinierky z investičného, že koľko potrebujeme na renováciu lodeničky som opakovane odpovedal, že no koľko dáte. Nešlo mi povedať od strachu, že nás pošle do hája, inak. To asi dohrialo pani inžinierku z investičného a rázne povedala; pán Stowasser, vy ste darovali môjmu synovi nové pretekárske pádlo, čo si vážim, ale i napriek tomu  vám hovorím, že maximálne môžete dostať 2 milióny a nič viac! Ani na 5 sekúnd som nestratil glanc a ihneď som odpovedal, že to nebude viac ako 1,9 milióna. Neviete si predstaviť, čo som prežíval. No, bolo to šokujúce a zároveň mrazivé, ako to preinvestovať? Nadišla fáza o ktorej som vôbec nič nevedel a preto som sa jej nebál.

“V živote je veľmi dôležité mať dobrých kamarátov, no a ja som to šťastie mal”.

Postupnosť bola jednoduchá.
Realizátor stavby, už vtedy súkromná stavebná firma, sa dal získať iba pretláčaním rúk za pomoci alkoholu, samozrejme víťazstvom majiteľa firmy. Stretnutie sprostredkoval  Milan Lachkovič.
Kamarát, architekt Jano Fečík, spravil ideový zámer a cez MON /medzinárodná organizácia novinárov/ som získal projektanta.
Môj priateľ z detstva Ivan Čársky, si kúpil montérky, cólštok a okrem funkcie stavebného dozoru mi veľmi pomohol aj so stavebným povolením. V prvej fáze to bol súhlas s rozšírením základových pásov lodeničky. V ďalšej fáze to bolo predloženie a schválenie 1. stupňového vykonávacieho projektu stavby novej lodenice FaFUK.
Po dlhých peripetiách som nakoniec prešiel všetkými schvaľovacími procedúrami s dotknutými organizáciami. Popri tom sa úspešne zbúrala lodenička, vykopali sa základy novej, prebehla zamatová revolúcia a stavala sa nová lodenica. Išlo sa podľa stavebných plánov, ktoré produkoval projektant, ešte “teplých”. Končil sa rok 1991 a lodenica sa dokončovala.
Konečne bolo možné dať projekt schváliť na stavebnom odbore národného výboru v Karlovej Vsi. Aby to išlo rýchlejšie na úrade som opečiatkoval všetky doklady a do hodiny som mal projekt schválený. Pred odchodom som sa spýtal aj na kolaudáciu, že kedy môžeme požiadať o ňu. No, až keď bude stavba ukončená, povedala pani inžinierka. Prešiel mesiac a už som tam bol znova. Veľmi sa čudovala, že za taký krátky čas sme to stihli postaviť.

Posledný krok – kolaudácia.
Vzhľadom k mojej nevedomosti o stavbárskych zvyklostiach, som na pokyn staviteľa pripravil klubovňu na tento dôležitý akt skromne, len jeden stôl a čakal som na účastníkov. Bol to začiatok februára 1992, vonku 8 st. pod nulou a vietor. Za univerzitu a staviteľa som tam bol sám, že staviteľ a ivestičné prídu neskôr. Účastníci kolaudácie sa trúsili po jednom a keď nič nedostali, en moje slová, tak odišli a že vyjadrenie pošlú poštou. Chýbal mi len požiarny technik a toho som náhodou objavil vonku skrehnutého a naštvaného za plotom. Chodil okolo a nevedel to nájsť. Okamžite vykrikoval, že všetko je zlé a s ničím nesúhlasí! Fojer dvere sú nanič, hydrant je blbosť atď. Po 20-tich minútach nás už ľutoval a keď zistil, že nič nedostane povedal, že no čo s vami? Odišiel ako ostatní s tým, že súhlas pošle. Až potom prifrčali naši autom a boli v šoku, že takú kolaudáciu ešte nezažili.

Na mieste terajšieho asfaltového ihriska bol detský bazén, ktorý sa používal v zime ako saunový a mrazy ho tak zlikvidovali, že veľmi tiekol. Rozhodnutím výboru Tatranu sme ho v rámci stavby pretvorili na betónovú plochu. O geodetické zameranie plochy sa postaral geodet Tomáš Dinka a o asfaltový povrch Ivan Hargaš. Basketbalové konštrukcie a laminátové dosky s košmi zabezpečil Jožo Stowasser. Táto plocha je doteraz využívaná veľmi často.
Postavenie lodenice Farmácie a presťahovanie vodáckeho materiálu do nej  prinieslo pre Tatran uvoľnenie priestorov kolkárne, kde sa vytvorili terajšie šatne a posilňovňa. K dobru,  ako bomus zostala aj sprcháreň.

K “80–tke” Tatranu
Január 2015
Jožo Stowasser