Rozhovor s Ladislavom Čepčianskym

So športovou činnosťou som začal v Trenčíne v rokoch 1945 – 1949.
Skúšal som viaceré športové disciplíny – beh, beh na lyžiach, box, no a kajak. Kajak som „zdedil“ od Karola Kálaya, vynikajúceho fotografa. Kajak síce nemal kormidlo, ale zato mal 3 kilá cez váhu. Na tomto kajaku som v roku 1954 vyhral kvalifikačné preteky na MS v Marone 1 000 m  aj 10 000 m. Štartoval som však iba na 1 000 m, desiatku šiel Pražák Pech. Skončil som štvrtý a získal som prvú trpkú skúsenosť s pražskými funkcionármi.

I počas štúdia na vysokej škole v rokoch 1949 – 1953 som bol členom Tatranu Karlova Ves. Fascinovala ma pokojná rodinná atmosféra v klube, ale aj zátoka a Dunaj. Povinnú vojenskú službu som strávil v Prahe, v ÚDA (Ústřední dům amatérů). Dostal som veľmi výhodnú ponuku, aby som tam zostal. Nezostal som, vrátil som sa do Tatranu. To som bol už úplne upísaný kanoistike. A otrávený z funkcionárov.

Činnosť v Tatrane však bola zacielená viac na vodnú turistiku ako na pretekanie. Ako učiteľ na FTVŠ som využil ústretovosť funkcionárov fakulty RUK a MŠ. Podarilo sa mi získať prostriedky na kúpu vyradeného remorkéra Liptov a jeho prebudovanie na lodenicu. Tým vznikli podmienky aj na založenie oddielu rýchlostnej kanoistiky. V roku 1968 som založil oddiel. FTVŠ zabezpečila materiálne vybavenie. TJ Slávia UK sa podujala financovať jeho činnosť.

V nasledujúcom období vzniklo netradičné, ale pre rozvoj kanoistiky veľmi osožné spolužitie dvoch subjektov. Viacerí členovia Tatranu sa stali funkcionármi Slávie. Spomeniem len niektorých – Černušák, Hargaš, Kadnár, Kéri, Matocha, Parák. Súčasne prešli aj viacerí pretekári. Mnohí sa po ukončení pretekárskej aktivity vrátili do Tatranu. Aj ja.

Do novozaloženého oddielu Slávie prišli aj ďalší pretekári, napr. zo Slávie ekonóm, Dunajčíka i mimobratislavskí študenti. Aj viacerí začiatočníci z Karlovej Vsi. Kapacita plávajúcej lodenice nestačila. Hľadali sme riešenie. To sa ponúklo samé už dávno. Už pri plánovaní výstavby Prírodovedeckej fakulty UK a ŠD Družba na pozemkoch, ktoré v minulosti patrili grófovi Lafranconi, bolo 15 261 m2 vyčlenené na výstavbu športovísk. Boli to pozemky, ktoré ležia priamo na brehu Karloveskej zátoky Dunaja. Podarilo sa nám začleniť do plánu tejto výstavby aj lodenicu. Lodenicu mali stavať PZ Nitra súčasne s pavilónom č. 2 ŠD Družba. Z viacerých príčin však k výstavbe nedošlo. Naskytla sa iná možnosť výstavby v „akcii Z“ (združenie prostriedkov viacerých organizácií). „Tatraňák“ arch. Fečík vypracoval štúdiu súboru stavieb, ktorú Odbor územného plánovania a architektúry 11. 12. 1979 schválil. Štúdia obsahovala aj súhlasné stanoviská dotknutých organizácií. Výkonný investor bola Slávia UK.

V súlade s rozhodnutím sa v rokoch 1980 – 1989 realizovali úpravy nábrežia a staveniska. Spevnil sa breh navezením lomového kameňa a zvýšila sa úroveň celého pozemku o 6 m. K samotnej výstavbe lodenice opäť nedošlo. Po roku 1989 sa už v akcii Z stavať nedalo. Spomínanými úpravami však vznikol atraktívny a cenný stavebný pozemok.

Po roku 1989 došlo k zmenám aj v samotnej TJ Slávia UK. Predsedom sa stal Anton Znášik a tajomníkom Vladimír Malík. Nové vedenie prevzalo iniciatívu aj vo veci výstavby lodenice a riešenia využitia celého pozemku určeného na výstavbu športovísk. Ich zámer, ktorý prezentovali na viacerých fórach, bol predať dve tretiny z celého pozemku a na zostávajúcej tretine postaviť lodenicu. Viacerí, ktorí sme sa dovtedy angažovali vo výstavbe, sme nesúhlasili. Iniciatíva nového vedenia dospela k tomu, že sa situácia stala neprehľadnou a nakoniec celé rozhodovanie a konanie prevzal Znášik a Malík. Lodenica sa začala stavať v decembri 1995. Nie podľa našich predstáv. Postavili ju na pôvodnej, zatápanej úrovni, ako súčasť budúceho hotela. Oddiel sa do nej nikdy nenasťahoval. Lodenica podľa Znášika a Malíka „nebola dostavaná“ ešte ani v roku 2000. Lodenica bola, ale na hotel nenašli spoluinvestora.

V decembri 2000 zorganizoval Anton Znášik spolu s niekoľkými členmi oddielu RK Sl. UK „mimoriadnu“ členskú schôdzu oddielu, na ktorej som bol na návrh Mira Haviara „povýšený“ na čestného predsedu. Tým som stratil akúkoľvek možnosť o niečom rozhodovať alebo aspoň sledovať dianie. Na uvoľnené miesto predsedu bol zvolený Miro Haviar. To je moja posledná trpká skúsenosť s funkcionármi, tentoraz bratislavskými.
O ďalšom dianí okolo lodenice a pozemkov viem len to, že do konca septembra 2014 lodenica stála a na ostatných pozemkoch stoja obytné domy – bytovky. Lodenicu zbúrali. Na mieste zbúranej lodenice sa v rámci „rekonštrukcie“ plánuje výstavba apartmánových bytov…
Tento môj literárny výtvor som začal údajom, kde som začínal so športovou činnosťou. Skončím s údajom, kde som skončil: vo Vaxholme 23. 8. 1996 na maratóne. 8 mesiacov po tom, čo mi futbalista prof. Viliam Fischer našil štyri bypassy. Odvtedy som v kajaku sedel len raz, aj to som sa vykúpal.